Osobné príbehy - VŽDY tak nebude

Janka: Keď bolesť otvorí oči

Janka 40r. , Timka 14r. a Samko 9r.

Verím, že všetko má svoj zmysel. Nie vždy ho vidíme hneď. Niekedy nám ho ukáže až bolesť. Otvorí nám oči, srdce a celý náš život – pre to, čo je naozaj dôležité.

Keď sme sa s manželom zobrali, snívali sme o bežnom, pokojnom živote. Založili sme si rodinu, narodila sa nám dcéra a po nej syn. Keď mal syn len tri mesiace, náš svet sa zastavil. Manželovi diagnostikovali zhubný nádor na mozgu.

Náš každodenný život sa v tejto jedinej chvíli zmenil. Stal sa z neho boj. Opakujúce sa recidívy, nemocnice, lieky, operácie, chemoterapie… A medzi tým všetkým – objavovanie krehkosti života. Krása všedných dní zrazu prestala byť samozrejmosťou. Stala sa darom.

Deväť rokov sme ako rodina kráčali touto náročnou cestou. Deväť rokov, počas ktorých sme rástli – v láske, vo vďačnosti, v sile. Až napokon, doma, v kruhu najbližších a za pomoci domáceho hospicu, sme môjho manžela odprevadili na jeho poslednú cestu.

Zomieranie môjho manžela Janka – ocka našich detí – bolo zároveň najsilnejším žitím, aké sme kedy zažili. Hoci to bolo obdobie nesmierne ťažké, dostali sme vzácny dar – čas. Čas byť spolu. Čas rozlúčiť sa. Čas milovať naplno.

Táto skúsenosť ma navždy zmenila.

V mojom srdci sa zrodila túžba – byť tu pre tých, ktorí odchádzajú, aj pre tých, ktorí zostávajú. Či už doma, v nemocnici, alebo kdekoľvek. Viem, aké dôležité je mať pri sebe niekoho, kto rozumie, kto podrží, kto len mlčky sedí a je.

Niet hlbšieho žitia ako v týchto chvíľach. Tak pravdivého. Tak hlbokého. Tak skutočného.

Chcem odbremeniť tých, ktorí prechádzajú tým, čím sme si prešli aj my. Chcem tu byť s pomocou, radou, skúsenosťou, podporou a najmä blízkosťou. Aby mohol každý naplno, v láske a pokoji, prežiť posledné chvíle so svojimi milovanými.

Henika: Ako to začalo

NEPRENOSNÁ SKÚSENOSŤ

Henika 40r., Hugo 17r., Boris 15r., Tereza 11r., Kristína 7r. a Tadeáš 3r.

Zoznámili sme sa, vzali a postupne k nám pribúdali deti. Život šiel tak ako inde, raz hore, raz dole. Nič nenasvedčovalo tomu, že posledné tehotenstvo skončí potratom, a to rovno na Popolcovu stredu. Ani som netušila, že to môže tak bolieť, keď už máte viac detí. Aj toto však bolo naše.
5 mesiacov na to sme sa dozvedeli krutú diagnózu s biednymi prognózami. Bojovali sme takmer rok ako sa dalo, miestami to vyzeralo, že sme vyhrali. Nakoniec však 29.6.2020 zavolali s nemocnice, že môj milovaný manžel odišiel. Zrútil sa mi celý svet. Zrazu som začala patriť do skupiny, o ktorej som vôbec nič netušila. Zároveň však od začiatku vo mne rástla túžba byť týmto ľuďom blízko.

V mojom okolí som registrovala vdovy celý život, ale tak – okrajovo. Prejavila som súcit, taký bežný, ľudský, ale nič viac…
…až do toho osudného dňa.

Odkedy sa to stalo, už nič nebolo ako predtým. Život BEZ neho začal byť súčasťou našej rodiny a každý jej člen sa s tým musel nejako popasovať. Bol čas, kedy sme to ako tak zvládali a potom prišiel čas, kedy som preplakala celé dni. Sebaľútosť sa striedala s nádejou, rozumné argumenty zápasili s nespravodlivosťou.

Neviem, či existuje v smútení šablóna, ktorá Vás nasmeruje, čo sa má a čo nemá. Ani neviem, či som sa vždy zachovala správne. Stav, ktorý prišiel, býval často tak nevyspytateľný, že som nerozumela sama sebe. Všetko, čím som žila a čo som robila, to bola Moja cesta, v Mojich topánkach. Žila som najlepšie, ako som v tom čase bola schopná s poznaním, ktoré šlo so mnou ruka v ruke. Ale či to bolo dosť, neviem.

Spoznávam stále nové vdovy, ktorých príbeh sa ma dotýka. Rozdiel je však v tom, že už nechcem byť iba súcitná. Chcem pomáhať, byť blízko, kráčať spolu. Ako som odprevadila Riška na druhý breh, tak túžim sprevádzať aj iných, či už tých, ktorých blízky odchádza, alebo aj tých, ktorí tu ostanú.

Kráčam vpred, ale stále sa učím. Dostala som šancu byť znovu manželka. Napriek tomu je však moje srdce stále poznačené stratou, ktorá tu je a pravdepodobne aj bude. A práve skrze tú bolesť sa zrodilo niečo nové.

Trh je presýtený všetkým, ale čím viac materiálneho, tým menej ľudského… tepla, blízkosti, záujmu, súdržnosti, kráčania spolu.

Som si vedomá, že nezmeníme celý svet, aj to, že neobsiahneme všetky „boľavé“ oblasti ľudského bytia. Ale ak sme si už museli prejsť touto traumou, nech sme aspoň z časti nástrojmi, skrze ktoré príde úľava, povzbudenie, či uzdravenie….nové spoločenstvo žien /nielen vdov/, ktoré sú napriek životnej rane odhodlané prinášať svetu Život a Nádej….

Majka: Zázraky, ktoré vidíme až po búrke

Majka 36r., Martin 14r., Mária 11r., Peter 8r. Bystrík 5r. a malá Terezka v brušku 3. mesiac

Som vdova a mama piatich detí. Ovdovela som v období, keď som čakala naše siedme bábätko. Dve detičky, žiaľ, zomreli krátko po narodení, a tak zostalo pri piatich, o ktoré sa dnes s láskou starám.
Bola som v treťom mesiaci tehotenstva, keď mi raz zazvonil telefón. Volali z manželovej práce – oznámili mi, že ho odviezli do nemocnice kvôli „neurologickému podozreniu“. Ten výraz vo mne nevyvolával veľké obavy. Netušila som, že za tým slovným spojením sa skrýva niečo také vážne.
Neskôr som sa dozvedela, že mu praskla cievka v mozgu a zakrvácal do oblasti malého mozočku. Operácia nebola možná. Zostávalo len čakať – a modliť sa. Začali sme sa modliť a slúžiť omše za jeho uzdravenie, prosila som o zázrak. Verila som, že Pán Boh nám predsa nevezme otca veľkej rodiny.
Zázrak sa však nestal. Po deviatich dňoch manžel zomrel.
V tom čase som nerozumela ničomu. Mala som pocit, akoby som sa na dlhé mesiace odpojila od reality. Spomínam si len na slzy, ktoré mi vyhŕkli pri každej maličkosti. Prvé mesiace po jeho smrti mám ako v hmle. No po istom čase sa narodila dcérka – zdravá, krásna. A ja som sa musela postaviť na nohy. Kvôli nej. Kvôli všetkým deťom.
Začala som navštevovať podpornú skupinu vdov, vdovcov a sirôt. A práve tam sa začali diať zázraky. Nie tie, ktoré som kedysi očakávala – ale iné. Možno ešte väčšie. Pán Boh mi do života začal posielať ľudí, ktorí boli oporou, svetlom a nádejou v najtemnejších dňoch. Stále ich posiela.
V skupine som stretla ženy, ktoré sa stali mojimi priateľkami. Napriek tomu, že sme každá iná, našli sme si k sebe cestu. Vždy sa teším na naše stretnutia – plné rozhovorov, smiechu aj ticha, ktoré rozumie bolesti.
Môj život sa medzitým zmenil viac, než som si vedela predstaviť. Po rokoch strachu som si sadla za volant – dnes už bez obáv šoférujem stovky kilometrov, aj do miest, ktoré nepoznám. Začala som si plniť detský sen – byť učiteľkou. Už piaty rok študujem na vysokej škole a každý semester je pre mňa dar, ale i boj popri deťoch, domácnosti a práci.
A čo je najcennejšie – mám pri sebe priateľky, ktoré ma podporujú, vypočujú, podržia. Moje „vdovy“, ako ich s úsmevom volám.
Pánu Bohu už nevyčítam, že mi vzal manžela. Namiesto toho Mu ďakujem. Ďakujem, že mi dal silu. Ďakujem za ľudí, ktorých som vďaka tejto skúsenosti spoznala. Viem, že keby som neprešla týmto utrpením, nikdy by som neobjavila toľko lásky, podpory a dobra.
Samozrejme, nie je to vždy jednoduché. Sú dni, keď je mi veľmi ťažko, keď smútok príde nečakane a silno. No vtedy zavolám „mojim vdovám“, dohodneme si stretnutie, vyjdeme do prírody, na chatu – a duša si oddýchne.
Uvedomila som si, že život prináša krásne aj ťažké dni. A nikdy to nebude len jedno alebo druhé, každý máme totiž nejaké starosti a trápenie. Snažím sa teda niesť svoj kríž – a práve priateľstvá mi v tom pomáhajú.
Zázrak uzdravenia sa nekonal. Ale už takmer osem rokov prežívame iné – každodenné zázraky. A práve tie ma držia nad vodou.

Gabika

Gabika 38r., Riško 5r., Tomáš 3r.

Som vdova a mám 2 deti. Ani neviem kde začať tento môj príbeh. Žila som si svoj bezstarostný single život, keď mi v 31 rokoch osud privial jedného skvelého muža a ja som vedela, že s ním to bude iné. Všetko akoby do seba zrazu zapadlo. Narodili sa nám deti, postavili sme dom a celí štastní sme sa doňho v decembri 2018 nasťahovali. Hneď v januári prišla tvrdá diagnóza – nádor na mozgu a o 2 týždne mozgová príhoda, kedy ochrnul na pol tela a začal sa kolotoč pobytov v nemocnici, operácií, ožarovania. Tento čas nás zblížil ešte viac, lebo sme pochopili ako veľmi potrebujeme jeden druhého. Po roku svoj boj prehral a ja som sa musela začať učiť žiť svoj život nanovo. Len JA a deti. A vlastne sa to učím stále už 5 rokov. Prirovnala by som to ako k životu bez ruky. Naučíte sa žiť bez nej, ale to prázdne miesto tam stále je.
Ale každá skúsenosť nás niekam posúva. Mení naše priority. Prináša nám do života rôznych ľudí. Dostala som sa do skupiny ľudí s podobným osudom. A až tam som zistila, že nie som sama. Že to čo prežívam je vlastne normálne a treba ísť ďalej každý deň. Už viem, že každá maličkosť sa ráta. Že len tak napečiem koláč pre kolegyne do práce, že pustím auto z bočnej ulice pred seba v kolóne, že zoberiem deti do Mcdonaldu, že idem s kamoškami do kina, že susede zanesiem jablká zo záhrady, že sa usmejem na predavačku v obchode, že… Som vďačná za každý ďalší deň a verím, že ešte stretnem novú lásku…

Zuzka /47 rokov/, 2 deti

Zuzka 39r., Mark 5r., Aaron 6 týždňov

Smrť prišla náhle. Nečakane, bez rozlúčky. Z plného zdravia, v jedno horúce jarné, sobotné ráno, keď kvitnú japonské čerešne. Práve sme prežívali naplnenie našich dávnych snov, s dušou plnou vďačnosti z narodenia mladšieho syna a tým aj kompletnej rodiny.
A zrazu stop. Niekto prestrihol film a nám sa za sekundu zrútil svet. Všetko, o čom sme roky snívali, roky bojovali, modlili sa. Po 20 rokoch spoločného života sme si pocit naplnenia kompletnej rodiny užívali len 6 týždňov.

Na toto ma nikto nepripravil. Takéto tragédie sa predsa stavajú len iným, ideálne vo filmoch. Prečo mi tvrdia, že toto je naša realita?

Prvé dni boli ako s vedomím v tranze, v hmle. Nebola som schopná vôbec vnímať svoje okolie. Často som sa cítila ako kýptik bez rúk a nôh s veľkou čiernou dierou v duši a dvoma drobnými deťmi na pleciach. Prešla som si všetkými fázami smútku a d dnes sa mi jednotlive fázy vracajú a prelínajú. Chlapci, žiaľ, vnímali moje trápenie, moje zúfalstvo a staršieho syna to veľmi poznačilo. Nebol čas a priestor ľutovať sa, opúšťať. Tak som vstala, utrela slzy a sľúbila si, že ´nedovolím aby deti postrádali aj matku. Zastúpim oboch rodičov a dám im maximum, čo som schopná´. Jasné, že je to naivná myšlienka. Jeden rodič nikdy nezastúpi dvoch, aj keby veľmi chcel. Ten druhý tu vždy chýba. Každý deň. V xy situáciách, v dobrých aj zlých časoch, pri malých aj väčších úspechoch, či pádoch, dôležitých aj nepodstatných rozhodnutiach.

Už sa však nepýtam prečo a ako sa mohlo stať, že si to dovolil, muž môj, takto odísť. Že si ani nedostal šancu na návrat do života a prečo si naši chlapci vybrali práve nás za rodičov. Či si vôbec, môj drahý, tušil, že je to Tvoj posledný tréning, a že odchádzaš niekam inam.

Odpovede sa nedozviem. Zmenilo nás to. Odkryli sa falošné vzťahy, vznikli nové, silnejšie väzby. Objavila som svoju silu, odvahu a odhodlanie. Napriek introvertnej povahe ma premohla potreba po kontaktoch s ľuďmi s podobným osudom. Je vidieť, že je možné toto všetko prežiť, dokonca ísť ďalej. Tak som ich našla, môjmu srdcu blízke, moje vdovy, moju psychoterapiu. Podporíme sa v depkách spoločným plačom, ale taktiež vieme spolu osláviť život smiechom. Som za ne vďačná. Možno to naši chlapi tam hore na nás „ušili“, aby sme sa stretli.

S chlapcami sme silná trojka. Zomklo nás to spolu veľmi silno. Veríme, že ocko nás odniekiaľ sleduje a je na nás hrdý.